Viem, kde boli najlepší ľudia tejto planéty minulý víkend (braková reportáž z Istroconu, časť I.)
Epické tri dni plné explózií smiechu, hektolitrov tekutín (s povzbudivými účinkami i bez), sexy mačičiek v sexy kostýmčekoch, filmových hitov, mastnej pizze (s kúskami ananásu i bez), stretnutí s autormi, hráčmi, fanúšikmi, starými i novými priateľmi...
Asi tri štyri dni pred otvorením brán Istroconu sa môj starý problém s nespavosťou opäť raz prehĺbil. To viete, stres: ako čerstvý nominant na Cenu Béla za najlepší literárny horor roku som sa cítil ako veľká festivalová hviezda, čo som síce, pochopiteľne, zďaleka nebol, no i tak mi bolo jasné, že chlapi sa mi budú klaňať a ženy žiadať podpisy do dekoltáží (ani jedno ani druhé sa, pochopiteľne, neudialo).
No a potom tu bola finančná otázka, otázka osobného krachu, miziny, odčítania centov z mínusových stavov, absolútne nemožná situácia. Dopekla, krstím tu knižku a musím si aj tak zaplatiť vstup? Hmhmhmmh.... A z čoho teda potiahnem chľast pre davy svojich fanúšikov? Veľký spisovateľ predsa nemôže stáť pri bare ako nejaká socka!
Potom som si pripomenul životopis veľkého Charlesa Bukowského a povedal si, že predsa len môže.
O nejakú chvíľu neskôr:
A je čas! Dvanásť päťdesiatpäť vyrážam poschodovým vlakom z Hurbanova smer Nové Zámky - Bratislava s batohom plným náhradných slipov, igelitkou Kaufland plnou proviantu a zmiešanou náladou. Tečie mi totiž z nosa, mám spotený chrbát a hlavu plnú vzrušujúcich predstáv. Na cone človek vždy niečo zaujímavé zažije a niekoho zaujímavého stretne...
Alebo si aspoň dobre vypije, vymení zopár homosexuálnych komplimentov s Kamilom Bernáškom a zahrá si kartový Magic s Ďurim z Popkastu. Nehovoriac o tom, že bol ešte len štvrtok a večer nás s tímom vydavateľstva Hydra čakala Hodinka hororu v petržalskej knižnici, akcia, ktorá pokiaľ viem, nemala tento rok na Slovensku obdoby. Pri všetkej skromnosti.
V NZ presadám do EC, v kupé sedí mladá dvojka; aziat s Indom a dvoma veľkými batohmi. Vysvitne, že sú amíci a sú na eurotripe a hneď ich núkam slivovicou z termosky, ako sa na našinca patrí. Ind sa okúňa, zrejme má zábrany vyplývajúce z jeho viery, no aziat si hrkne, lebo, ako som mu vysvetlil, toto je prejav národnej pohostinnosti aký sa neodmieta, lebo bude zle.
Keď chalanisko dopije, prilejem do viečka od termosky ďalší hlt a rozdelíme si ho. Aziat, volá sa Albert, sa začína potiť tak, že mu kvapká z obočia. Rozprávam mu o Slovensku hrôzostrašné historky, myslím, že sa nevie dočkať až konečne prekročí hranice do Rakúska.
Na rozlúčku ešte rozdám turistom fiktívne adresy lacných bratislavských sexprivátov a potom už je tu hlavná stanica a na nej majsterilustrátor Cuco, pripravený na Hodinku hororu s listami formátu A3 v podpaží.
A ja som pripravený dokázať ľuďom, že som maniak, vyhladovaný kanibal a vôbec, celkom príjemný chlap.
Po troch hodinách blúdenia nachádzame správnu časť Petržalky aj s knižnicou. Slnko ešte pripaľuje, ale už sa dvíha brutálny vietor. Ešteže sa k nám pridáva Janko Iša, a vytvára za širokými plecami zónu bezpečného bezvetria. Chvíľu sa potľapkávame po pleci za nominácie v Cene Fantázie, potom ma vysmeje, že mám v igelitke šunku, syr a dva rožky, a nakoniec ich spolu zjeme.
Prichádza Riddick, návštevníci, baby z Hydry – Katka s Lenonou, atď, ideme dolu do podzemných priestorov knižnice, kde je to parádne pripravené na tematický večierok: vystavené sú hororové knižky a VHSky so starými dobrými béčkovými bijákmi typu Návrat živých mŕtvych či Prison od Rennyho Harlina. Dnes už ťažko zohnateľný materiál. No a na stole tróni ľudská lebka.
Prekvapenie večera: dostaví sa Honza Eraserhead Vojtíšek, vydavateľ e-magu Howard a najväčší český aktivista strašidelného žánru, a to nielen telesnými proporciami. Honza došiel z Čiech špeciálne len kvôli Hodinke hrôzy, nuž sme ho usadili ako vzácneho hosťa do prvej línie priamo oproti obecenstvu a hneď som ho napumpoval olovom, pardon, chcem povedať, tekutými slivkami z termosky. Honza mal so sebou niekoľko svojich knižiek, ktoré sme spolu s mojimi rozdali ako ceny odvážlivcom, stvárniacim v réžii šialeného Dr. E. Pochu ľudskú stonožku (o tom neskôr). A ak Honzu cestou domov nočným spojom zo Slovenska neokradli, neznásilnili a neprizabili, nájdete ho na stránkach www.eraserhead.estranky.cz.
Neviem, čím to je, ale stáva sa mi čoraz častejšie, že keď na nejakej akcii začnem rozprávať, pár ľudí sa zdvihne a opustí miestnosť... Ešte šťastie, že moderovania sa ujala Soyka z Hydry. Predstavila autorov, vrátane Martina Cuca Luciaka, ktorý súbežne kreslil na tabuľu zombie podobizeň Ľudovíta Štúra. Niekto sa možno pohoršil, ale nadšení boli všetci. Bola to exkluzivita večera maľovaná systémom TU A TERAZ, takže okrem fotiek ju už nikde nenájdete (tabuľa bola po akcii zmazaná).
Potom sa v publiku našli traja účastníci ochotní zapózovať ako súčasti živej sochy výmenou za niekoľko knižiek – na ich nešťastie sa dozvedeli, že budú robiť ľudskú stonožku podľa filmu Human Centipede až potom, keď na tento obchod pristali. Ako vidieť na fotke, v scénke som stvárnil šialeného nemeckého doktora, odborníka na vytváranie siamských trojčiat (na pozadí spomínaný zombie Štúr).
Beseda ubehla ani neviem ako, normálne ma na konci chytalo nutkanie pustiť sa do prípravy akéhosi poldňového mikro-horor-conu, s premietaním amatérskych filmov (prednostne pochybnej kvality) a ďalšími živými sochami...
A potom už prišiel piatok a s ním Istrocon...
(pokračovanie...)
