Sú aj iné svety, než literatúra (alebo O umení, ktoré sa nevmestí do vlastnej kože)

Istý Vico Acconci si v 70. rokoch minulého storočia ľahol v istej newyorskej galérii pod drevenú konštrukciu, v ktorej osem hodín denne masturboval po dobu troch týždňov. (Pozor, teraz ešte dokážete prestať čítať, neskôr sa neodtrhnete!!)

Návštevníkom galerijných priestorov, čo prechádzali nad ním, pritom rozprával svoje sexuálne fantázie, samozrejme uvoľneným, spontánne vulgárnym jazykom. Bol napojený na mikrofón, hore sa teda všetko ozývalo z reproduktorov. Žiadna otvorená nechutná nahota na očiach nebola – len jej dráždivá, proti „dobrému vkusu“ tzv. kultúrnej spoločnosti sprítomnená PREDSTAVA.

Acconci v tejto hraničnej sebainštalácii na živú ľudskú sochu skúmal tie zvláštne, krehké hranice medzi autorom a jeho publikom; medzi tvorcom, procesom tvorby a výsledným zážitkom – ktorého hlavným príjemcom bol v tomto prípade sám autor (zacyklil sa, whoopsie!).

Kladie tak niekoľko závažných otázok o svete, v ktorom sa z médií – teda z hlavného sprostredkovateľa rôznych obsahov širokému publiku – stal fetiš doby. Napríklad sa môžeme pýtať, čo je hroznejšie/nechutnejše: keď nevidený muž pod dlážkou, prostredníctvom excesu, preexponovaným správaním v rámci šokujúcej významovej hry vyvolá v nič netušiacom návštevníkovi galérie rozporuplné dojmy (vďaka ktorým aspoň na chvíľu srdce „milovníka pravého umenia“ navyknutého vnímať veci určitým spôsobom, začne tĺcť v inom rytme) ALEBO nejaký dobre známy, populárny muž zo sveta šoubiznisu, ktorý sa stane tvárou reklamnej kampane veľkej nadnárodnej spoločnosti

(Dá si niekto s Clooneym Nesku? Čo? Dnes ráno už ste mali. Tak nech vám Georgov Úprimný Úsmev za 12 tisíc dolárov aspoň spraví pekný deň! Ďakujeme, že nás kupujete, Boh vám žehnaj a nech vám tento dobrý zvyk vydrží čo najdlhšie!!).

nie však kvôli tomu, aby čosi VYJADRIL prípadne aby vyvolal v divákovi zážitok INÉHO typu – jednoducho preto, aby si sám zarobil. A aby dal zarobiť svojmu zadávateľovi reklamy. Kto by nechcel dovolenkovať na Malte a popíjať koktejly v predražených reštauráciách?

Budete pred priateľmi vyzerať lepšie, prepána!

Acconci bol performer. Čo to znamená, performance? Ako to „funguje“? Dáva to vôbec nejaký zmysel?!

Nepýtajte sa ma, tieto veci sa nemajú vysvetľovať, ale cítiť!

No ak ste čítali trebárs Dejiny umenia 12. potom čosi viete. Ak nie, požičajme si pre zjednodušenie pár viet od radodajky Wikipédie:

Performance Art je živé.

Performance Art nemá pravidlá alebo pokyny.

Je to umenie, lebo umelec povedal že je. Je to experiment.

Performance Art nie je na predaj. Avšak dajú sa naň predávať lístky alebo filmové práva.

Performance Art môže zahŕňať maľbu alebo sochu, dialóg, poéziu, hudbu, tanec, operu, film, svetlá, zvieratá, oheň... atď. Môže mať toľko rôznych podôb koľko je umelcov.

Performance Art môže byť zábavné, humorné, šokujúce alebo desivé.

Nezáleží, ktoré prídavné meno platí, hlavne musí byť zapamätateľné.

Taký Pyotr Pavlensky si v rámci protestu proti uväzneniu členiek kapely Pussy Riot dal zašiť ústa. A sediac na streche paneláku si odrezal ušný lalôčik, opäť z politických dôvodov (zo strechy ho zobrala zásahová jednotka a skončil na psychiatrii, ale to je z hľadiska, ktoré tu sledujeme, vedľajšie). U Pyotra ustupuje estetický rozmer performancie do úzadia, to však neuberá na jej osobitosti a nezaraditeľnosti a pôsobivosti. A riskantnosti. Človek, ktorý sa pustí do tohto podniku, vždy ide s kožou na trh - a je dosť možné, že ho z nej zoderú. Ani nemusíte liezť na strechu.

Vlastná opakovaná skúsenosť mi hovorí, že pokiaľ začnete pred publikom voľne experimentovať, pokiaľ dáte spontánny priebeh asociačným reťazcom svojho vnútra, nemusí to vypáliť "dobre" (lenže čo je "dobre"???? Tak isto, ako tisíckrát predtým??? NUDA!!!!). Publikum je obvykle v pohode, možno krúti hlavou, akurát organizátor, ten býva zhrozený.

Z môjho osobného hľadiska je nevydarené len také vystúpenie, z ktorého odchádzajú návštevníci s príjemným pocitom, že všetko vo svete je v najlepšom súlade s vesmírnym poriadkom.

NIE JE!

Ale myseľ mi už uteká tisícimi inými smermi a nerád sedím dlho nad úvahami, ktoré by aj tak došli komukoľvek, kto by sa aspoň na hodinu denne odhodlal rozjímajúc niekde na lavičke pred kulturákom objavovať nové perspektívy, nové spôsoby videnia.

...a teraz, dievčatá a chlapci: kto si so mnou príde posedieť na strechu činžiaku?

Prinesiem aj kuchynský nôž, žiaden strach!

Jaaahahahahhaahhh!!!!!

M/E/P