Srdečné pozdravy z temných zákutí

Viem, viem, máte mi za zlé, že už dva mesiace som tu nepustil ani bodku nad i, a hoci mám pripravených 99 výhovoriek na rozmanité životné situácie, v tomto prípade vám dávam úplne za pravdu.

Apropó pravda.

To je to, o čom som si chcel s vami trochu pohovoriť, ak teda ešte nespíte alebo byt nie je príliš tmavý a tichý na to, aby ste bezpečne mohli zahĺbiť do čítania (lebo štatistika hovorí, že každej domácnosti hrozí, že sa do nej raz niekto vláme - je to veľmi nízka pravdepodobnosť, to je fakt. Ale keď už sa tak stane, je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že tá osoba bude mať zlé úmysly a veľký nôž. Ale radšej o tom neuvažujte, mohlo by vám to privodiť bezsenné noci).

Teda Pravda, hoci aj s veľkým P. Tá veľká, ťažko uchopiteľná, čo sa týka sveta, života a pozície človeka-jednotlivca na veľkej šachovnici vesmíru. O tú ide, o nič iné. Pravda sa ukrýva v literatúre a malo by byť povinnosťou spisovateľa, aby ju zachytil čo najpresvedčivejšie. Aby sa nevenoval tomu, čo je ľúbivé, vtieravé, "predajné" (viem, toto je diskutabilný prívlastok, ale veď možno si ho raz rozoberieme podrobnejšie), ale aby písal pravdivo a o pravde. Aby nenahováral čitateľovi, že svet sa leskne v ružových farbách (alebo azda v päťdesiatich odtieňoch šedej), alebo že svet je buď čierny alebo biely, keď je predsa mútny ako rozvírené dno znečistenej rieky.

Nech autor povie pravdu o márnosti ľudskej snahy, o nevyhnutnosti stroskotania, o večnom kolotoči morálnych zlyhaní, o spoločnosti, ktorá podporuje  vykorisťovanie každého druhu, o nekonečnej a bezostyšnej honbe za svetskou slávou, o pokrytectve, slabošstve a o démonoch, ktorí žijú hlboko v každom z nás... a niekedy nad nami aj víťazia.

Ak som teda nechal tieto stránky ležať v posledných týždňoch ľadom, nech je mi čiastočne prepáčené aj kvôli tomu, že som bádal po Pravde. Je všade naokolo a predsa chvíľu trvá, kým si ju človek všimne, uvedomí. A potom je ešte ťažšie uchopiť ju slovami, v príbehu. Je to takmer nadľudská úloha a mne sa zatiaľ nedarí, ale hádam ešte v pieskových hodinách osudu ostalo pre mňa zopár zrniek a jedného dňa sa mi k tomu ideálu podarí aspoň priblížiť. Také veci človek dopredu nikdy nevie. 

Ozaj, mimochodom a mimo tému - v istej českej lit. súťaži sa jedna moja poviedka dopracovala do TOP10 (kým nebolo vyslovené finálne hodnotenie, musí byť zachovaná anonymita, takže bližšie podrobnosti vám zatiaľ nepoviem). Toľko dnešná dávka samochvály.

A teraz sa môžete ísť (smelo) presvedčiť, či to klopkanie na okennom skle v spálni vydáva naozaj len konár starého orechu, čo rastie na dvore.

Radšej sa o tom poriadne uistite.

M.E.P.