PREŠOV SHOW (reportáž z festivalu fantastiky)

NA KONEEEE! Ako ináč môže znieť heslo víkendu, keď sa vyberieš na festival popkultúry...
Do Prešova!

ČO BOLO NAJPRV (17.6)

Po sérii lockdownov a kovidov som sa - na pozvanie starého známeho, kamaráta-organizátora Juraja Kundríka (zakladateľ legendárneho Pegascou) vybral na nultý ročník prešovského conu s príznačným názvom Côň. Pripravil som si prednášku s bohatým vizuálnym materiálom, s názvom STE PRIPRAVENÝ KRIČAŤ (v obmenách jej staršiu verziu môžete poznať z mojich minulých vystúpení).

Spoločnosť cestou naprieč krásnymi horami dolami Slovenska mi robili vynikajúci ľudia: spisovateľ Martin Jurík (Projekt Zenta, séria Škoricovník, 2084 a i.) a jeho priateľ a zároveň náš šofér pre tento víkend, Kanaďan Mike (ktorý je po víkende už aj mojím priateľom :)
Večer nás uvítali a ubytovali skvelí hostitelia Juraj a Kristínka, dostali sme najesť aj napiť (pravda, ja som otvoril Jacka D. už na ceste, veď ma poznáte...), a výborne sme pokecali o knihách filmoch živote a tak vôbec až do neskorých hodín.

Ráno o štvrtej ma na intráku, kde som spal, prebudil krik z chodby. Či to bol krik vášne alebo zločinu, sa nikdy nikto nemal dozvedieť.

Ale to už bola sobota, deň D! Vlastne deň C. Alebo ako.

ČO BOLO POTOM (18.6)

Vstávať a cvičiť!

Zakričal kohút pod oknom okolo šiestej, a odvtedy som oka veru nezažmúril. Prišiel po mňa neskôr Mike a spolu sme sa odviezli ku Kristínke na raňajky, kde nás už čakal prestretý stôl aj s Martinom na stoličke. Lievance boli brutálne chutné, Kika by mala svoj tajný recept držať zamknutý v trezore! Akurát som si nevyrátal, že po X mesiacoch striktnej diéty by som nemal zjesť ku káve hneď štyri naraz, navyše natreté nutelou, plus naplnené horúcim rozmačkaným banánom...

Môžete mi veriť, že ak si dáte také kombo na raňajky, ešte v noci na wécku budete dumať nad pravým významom spojenia: Minulosť si ťa vždy dobehne.

Ale nie o tom som chcel.

Con-Côň sa konal v Centre voľného času ABC, známych lokálnych priestoroch, ako stvorených na podobnú akciu. Majú tu niekoľko prednáškových / multifunkčných miestností, priestory pre obchodníkov a dokonca mini divadelnú sálu. Krásne čisté priestory, s ihriskom na vnútornom dvore, kde v rámci conu prebiehala výstava malieb mladej miestnej výtvarníčky (študentky nitrianskej UKF). Škoda, že som ich nepofotil - Rebeka má oku lahodiaci štýl, a hoci jednoznačný výraz ešte len hľadá, niektoré diela zachytávali autentickú melanchóliu tak univerzálne, až ma prekvapilo, akú hlbokú emóciu dokáže vyjadriť jedna vysokoškoláčka. 

Samotný con prebiehal v jednej hlavnej prednáškovej línii a sprievodných aktivitách. Mohli ste si vyskúšať hafo spoločenských hier v samostatnej hernej miestnosti, vytvoriť papierové figúrky ako Spiderman alebo aj Fico (!) v rámci workshopu s priateľskými stafákmi, alebo si popozerať bohatú ponuku komiksov, merchu a kníh, ktoré tu predávali vo dvoch stánkoch.

V prednáškovej línii sa hovorilo napríklad o fenoméne print and play hier pre jedného hráča, priestor dostal Zaklínač, prednáška o Gaimanovi žiaľ odpadla, ale aspoň som si mohol konečne potriasť ruku s akademikom Karpinským (venoval sa aj komiksu Stvoritelia, ktorý som toho času písal; ilustroval Martin Cuco Luciak), veľkú radosť urobila účastníkom tombola, a deň uzavrela moderovaná beseda o literatúre, kde sme boli hlavnými účinkujúcimi ja s Martinom Juríkom.
Po akcii sme pomohli s chlapcami dať priestory trochu na poriadok, lebo veď máme zdravé ruky aj nohy - a spisovateľ sa žiadnej roboty nezľakne! :)

No a večer nasledovala solídna, decentná bytová afterka, ktorú sme z dôvodov totálneho vyčerpania zúčastnených rozpustili ešte pred 21.00...

ČO BOLO, BOLO (19.6)

V nedeľu už sme zrána vyrazili do mesta, na kávu, potom pozdraviť Martinovho dávneho priateľa, a po krátkom zdržaní naša dobrodružná trojica vyrazila späť do veľkého sveta, smer juhozápad. Cez krásne hory a lesy, pod Tatrami... Stavili sme sa v historickej pamiatke - dedine Vlkolínec, kde vietor svojou nežnou rukou preosieval vysoké steblá lúčnej trávy, a ten pohľad, a pocit, ktorý vyvoláva, sa nedá celkom dobre zachytiť slovami... Je to akoby k vám prehovoril sám Vesmír.

Skvelý Mike nás potom zaviedol na tajomný chodník vedúci do schátralých, opustených, až hororových kúpeľov v obci Korytnica. V srdci temných hôr, kde líšky dávajú na dobrú noc, sa nachádza opustené miesto, ako vystrihnuté z filmu o strašidelnom starom liečebnom komplexe... Oplatí sa vidieť! Vznikli tam skvelé fotky, môžete ich nájsť na mojom FB/IG.

O niekoľko hodín neskôr sme dorazili do Nitry, kde sa naše cesty rozišli - no dúfam, že sa už čoskoro znovu skrížia.

...nuž a pokiaľ ide o moje večerné, ešte čerstvo (ne)utriedené dojmy z conu...
Robin Williams predtým, než spáchal samovraždu, povedal, že žiadne publikum nie je dosť veľké. Alebo malé? Už neviem, v každom prípade pointa je, že umelec má psiu povinnosť podať rovnako kvalitný výkon bez ohľadu na to, či ho príde pozrieť sto ľudí alebo jediný človek. Tohto sa držím odjakživa, a verte, zažil som obidva extrémy. Côň bol pre mňa osobne po tejto stránke prívetivý - síce so skromnou účasťou, v komornej atmosfére, ale zato družne, priateľsky, a podľa reakcií publika aj s úprimným záujmom. A to je najviac.

Mark E. Pocha