O úskaliach tvorby (nielen) literárneho hororu

I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, píše sa v biblickom žalme 23 a nám sa formuluje otázka, či sa nájde niekto, kto by tou dolinou vykročil dobrovoľne, len tak, pre pochybné potešenie z takej vychádzky. Ale áno, verte tomu, že takí sa nájdu a nie je ich vôbec málo - stačí si pozrieť štatistiky návštevnosti hororových filmov, stačí si uvedomiť, že knihy Stephena Kinga sa pravidelne umiestňujú v rebríčkoch bestsellerov. Lebo hrôza (tá fiktívna, autorsky upravená a šikovne podávaná ako chutný krvavý stejk) nám chutí, láka nás do svojich osídiel a pretože je nám prirodzená zvedavosť, chceme vedieť, čo sa ukrýva v tme, resp. či návštevníci z inej galaxie prileteli v mieri, resp. či mal sériový vrah nešťastné detstvo, resp. či v tom dome naozaj straší, a tak ďalej, a tak ďalej...

Čítanie hororových kníh môže byť veľmi príjemnou činnosťou, najmä pokiaľ sa blíži neskorá nočná hodina, víno sa pomaly vytráca z fľašky a ohník v krbe nerušene plápolá. Čitateľ prežíva strach, ktorý je predsa len regulovaný, kontrolovaný a ktorý môže kedykoľvek skončiť - stačí zavrieť knihu. Navyše, do deja sa dostáva zvonka, je pasívnym svedkom udalostí, a nech je použitý jazyk diela akokoľvek sugestívny, kniha človeku nikdy skutočne neublíži. Lenže keď sa zamyslíme nad otázkou, prečo napriek popularite vzniká tak málo hororových príbehov, dospejeme k jednej z možných odpovedí, ktorú vám ponúkam ako autor, ktorého hlavou denne svištia nápady a námety, z ktorých potom kvitnú na papieri čierne kvety hrôzy (ak tie nápady stoja za to - a neraz si želám, aby sa také objavovali častejšie).

Domnievam sa, že základným problémom hororovej literárnej tvorby je vciťovanie sa. Do postáv, do deja. Do utrpenia, bolesti, umierania. Do hláv psychopatov, upírov, vlkolakov a spol. Do všetkej tej hrôzy. A nie aby ste považovali sériu Twilight za horor!

Vezmime si napríklad tento úryvok:

Anna sa s vypätím posledných síl plazila po rozpáranom bruchu. Biela nočná košeľa i chladná zem nasiakli jej krvou.
Po krvavej šmuhe, ktorú za sebou dievča ťahalo po lesnom chodníku, pomaly kráčal mohutný vandrák v obnosenom loveckom kabáte s kapucňou. V ruke držal sťahovací mäsiarsky nôž so štrnásť centimetrovou čepeľou z nerezovej ocele. Nabrúsená strana čepele sa v krivke ohýbala k špičke noža, v mesačnom svite sa temne leskla. Bola pofŕkaná kvapkami Anninej krvi.
Nasledovala Vandrákova obľúbená časť večera: sťahovanie obete z kože. Zaživa.
Až bude hotový, vezme si ten bledoružový ľudský poťah so sebou do polorozpadnutej chajdy hlboko v lesoch, nastokne ho na hák a zavesí na stropný trám nad svoje lôžko k ostatným.
 

Vidíme tu priamo do vrahovej hlavy, vidíme do jeho života. Sledujeme utrpenie umierajúcej dievčiny, sme svedkami strašného činu, sme priamo tam, na mieste, ďaleko od najbližšieho mesta či dediny, v prázdnom lese len so zabijakom v pätách. Už pri čítaní nám môžu nabehnúť zimomriavky (pokiaľ je tá pasáž dobre napísaná, a ja myslím, že táto celkom ujde), ale čo má potom povedať autor, v ktorého hlave celá scéna vznikla? Lebo spisovateľ v skutočnosti nevymýšľa - ak ste si mysleli niečo iné, mýlili ste sa. Spisovateľ totiž nešpekuluje ani nekonštruuje (aj keď určite sa nájdu aj takí, ktorí by vám tvrdili opak). Spisovateľ otvára svoju myseľ ako kohútik na vodovodnej batérii a povolí inšpirácii/myšlienkam/útržkom scén a príbehov a postáv prúdiť von. Dokážete si predstaviť, čo všetko sa vyplavilo za tie roky už spomínanému Kingovi?

Toto je podľa mňa základný kameň úrazu pri písaní hororu: autor musí nechať voľne prúdiť aj také myšlienky, za aké by sa človek mimo spisovateľského fachu minimálne hanbil. Autor literárneho hororu totiž zo seba vedome vyplavuje myšlienky na zlo a rozpráva príbehy, ktoré sú v nich zakotvené. A k tomu ešte musí vidieť jasno, veľmi jasno, každú scénu, každý prvok, nejeden drobný detail, ktorý činí rozprávanie živým a pravdivým. Nestačí sa skrývať za všeobecné vety typu "v kobke bola strašná tma" a podobne. Lebo takých nájdete v pokusoch o literárny horor peknú kôpku, lenže príbeh postavený na letmom vykreslení kulís jednoducho nemôže fungovať - pokiaľ naozaj chcete, aby čitateľom naháňal hrôzu (prípadne ich znechucoval, čo tiež patrí k hororu). 

Okrem toho, ak má byť ten príbeh ako-tak uveriteľný, nestačí ho namiešať zo zaužívaných propriet, ako sú nadprirodzené bytosti a strašidelné domy. Musí obsahovať výrazný ľudský rozmer, teda niečo, čo nám naozaj naženie strach preto, lebo čiste teoreticky by sa to mohlo prihodiť aj nám... Zoberte si len také slashery.

Aj preto väčšina hororových príbehov, ktoré vznikajú napr. aj v našich končinách, má humoristické alebo experimentálne alebo umelecké zafarbenie - napísať nekompromisný, tvrdý a takpovediac úprimný horor si nevyžaduje "len" talent, ale aj istý druh zvláštneho zanietenia, záľuby v temnote a v neposlednom rade aj odvahy konfrontovať sa s vlastným podvedomím. Lebo to je tá skutočná "strašne temná kobka", v ktorej sa ukrývajú príšery.

Mne to môžete veriť.