Muž s vysokým čelom

Nemôžem si pomôcť, ale mám neodbytný pocit, že ma niekto sleduje.

Spočiatku to bol len matný odraz v sklách výkladov, náhodný stret dvoch pohľadov v hustom dave či opakované mihnutie tmavého rukáva pri nastupovaní na električku.

Potom sa jeho obrysy stali zreteľnejšími.

Je vysoký a štíhly ani pouličná lampa a chodí výlučne v staromódnom čiernom obleku. Ustupujúce vlasy na jeho hlave odhaľujú dlhé lesklé čelo, ktorým pripomína filmového votrelca.

Dôležitejší než jeho výzor je však temný dych strachu, ktorý okolo seba šíri.

Neviem či je to v tom zvláštnom, rozvláčnom spôsobe, akým sa pohybuje, alebo ma viac zamrazí keď nechtiac vzhliadnem do jeho vážnej tváre s čiernymi kruhmi pod očami a vpadnutými lícami (myslím, že mu ťahá na šesťdesiatku alebo aj viac - v odhadoch som nikdy nebol dobrý). V každom prípade už môžem s určitosťou vyhlásiť, že je to on, kto po mne ide.

Áno, podozrenie vystriedala neochvejná istota. Už to nie je len rozkývaný tieň, ktorý mi v polnočnom meste znenazdajky skríži cestu a vzápätí sa vyparí akoby tam nikdy nebol. Teraz ho vídavam často, temer každý deň a vždy v celej jeho podobe. Zašlo to tak ďaleko, že sa už nesnaží predo mnou ani skrývať.  

A keď som dnes ráno odchádzal z domu, stál na rohu ulice a nehybne ma pozoroval hlbokými, temnými očami.

Nepýtajte sa ma na dôvody. Môže ich mať tisíce. Šialencov dnes chodí po svete celá hŕba.

V každom prípade mi je jasné, čo treba urobiť.

Vonku sadá tma, ja kráčam domov s rukami vo vrecku a popiskujem si, akoby nič, no pod pazuchami mi horí pec. Pravá ruka zviera vystreľovací nožík. Viem, že naše najbližšie stretnutie bude zároveň to posledné.

Zabočím do svojej ulice.

Muž s vysokým čelom stojí pred mojím domom a trpezlivo čaká.

Pravačku drží v pravom uhle a má cez ňu prehodený kabát.

Na tvári vykrešem masku znudeného chodca, ale srdce mi bije silnejšie každým krokom. Netrvá dlho a dostanem sa k môjmu prenasledovateľovi celkom blízko. Pomaly by som dokázal spočítať vrásky na jeho kamennej tvári.

Už nás od seba delí sotva meter a moje dlane vlhnú potom. Dýcham prerývane, do nôh sa vlieva slabosť. Všetky tie telesné príznaky to neklamne ohlasujú...  Prichádza čas na lámanie chleba.

Zásadný pohyb vykonáme obaja súčasne.

S bojovým pokrikom tasím nôž, z ktorého má po stlačení toho správneho miesta vyhupnúť ostrá čepeľ. Palcom drvím tlačidlo a celú tú vecičku pred sebou držím ako stredoveký rytier svoj meč.

Čepeľ sa však zasekla vo vnútri a ja sa zúfalo oháňam tupým kusom kovu a mám pocit, že čochvíľa si pustím do nohavíc.

Muž s vysokým čelom vymrští ruku spod kabáta, ktorý sa pomaly odplaví na studený asfalt. V jeho prstoch ale nevidím žiadnu zbraň.

Len drží prázdnu vystretú ruku pred sebou, ako by mi ju chcel podať.

"Moje meno je Rácz," hovorí pokojne a ja nechápavo lapám po dychu.  "Prvý raz som vás zbadal asi pred dvoma týždňami. Odvtedy mi prichádzate do cesty čoraz častejšie. Pozrite, ja skutočne nechcem mať žiadne problémy. Tak prečo mi jednoducho nepoviete, prečo ma prenasledujete, aby sme si  to mohli vyjasniť?"

Ako som už spomínal, v odhadoch som nikdy zvlášť nevynikal.

© 2011, Mark E. Pocha