MARTINUS TOUR REPORT (POZOR: Tento článok si vyžiadal Juraj Červenák!!!!!)

Ahoj, volám sa Mark a v hlave nosím hnusné veci, ktoré dávam na papier a vnucujem ich nevinným čitateľom. Práve som absolvoval svoje prvé literárne turné po Slovensku. Ďuro Červenák, náš popredný autor fantasy literatúry mi poslal správu, nech napíšem, ako som to turné prežil. Tak som si povedal, že keď to žiada on, tak teda napíšem!

Absolvovať literárne turné? Čo to znamená? Zem sa točí ďalej, Bob Marley v piesni priznáva, že zastrelil šerifa (ale nezabil jeho zástupcu), a v parlamente sa riešia tie isté kraviny. Ale čo to znamená pre mladého (v každom význame toho slova) autora? Slávu, finančný zisk, nesmrteľnosť, pretrhunuté panenské blany?

Tak v prvom rade: život mimo Facebooku EXISTUJE! A má rozmanité formy, ktoré sa oplatí skúmať. Stretol som na cestách zopár ozaj fajných ľudí (pozdravujem chlapcov a dievčatá do Košíc, Žiliny, Martina, Lučenca aj Nitry!), príťažlivých dám (nebudem menovať, diskrétnosť first) a tak vôbec, osôb, ktoré sa možno jedného dňa objavia v mojich literárnych textoch... Spoznal som ich na akciách ale aj mimo nich – vo vlakoch či reštikách či baroch.

Cestoval som ráno, na obed aj večer, zistil, že naše vlaky meškajú len dvakrát v roku (keď je zima alebo teplo, teda prakticky vždy). Jedol som kebab, biznis menu, aj suchú bagetu. Vypil nejakú tú fľašku vína. Nechal sa ponížiť čašníčkou s minimálnou mzdou a oplatil jej to eurovým sprepitným. A tak podobne.

Ono, ťažko sa hľadajú súvislé myšlienky: zážitok z pracovného „výletu“ po krajine je ešte čerstvý. Možno by som mal počkať, kým ho vnútorne spracujem, ale fuck it, Červenák je Červenák, takže si to zrekapitulujme:

5 veľkých slovenských miest, slušný počet divákov (vzhľadom na môj ešte len rastúci fame, hah), slušný počet predaných kníh (vzhľadom na môj rastúci...). To je štatistika.

AVŠAK pre autora turné (resp. každá literárna beseda) znamená ešte čosi viac: nadviazanie osobného kontaktu s jeho čitateľmi. OSOBNÉHO: pre tých čo poznajú už len weby, to znamená, že sa zapoja všetky vaše zmysly, a s druhým človekom medzi vami a okolo vás prúdia energie...

Reálne si pozriete do očí a podáte ruky. Počujete svoje hlasy a vnímate gestá. Cítite vône a pachy (pachy radšej nie, ale občas to inak nejde – pozrite, je leto, človek sa potí viac a my spisovatelia máme aj trochu nadváhu...).

Nie je nad to, keď za vami príde čitateľ (ľubovoľný ročník, pohlavie prednostne nežné), poznajúci vašu tvorbu, a poďakuje sa zážitok, ktorý mu privodil napr. Kontakt alebo Krajina kanibalov (niekomu možno privodili infarkt, ale dúfajme, že naša podniková právnička nás z toho vyseká, ha-ha).

Je to akoby sa časť vami vynaloženej životnej sily (keď ste dielo tvorili) vrátila oblúkom ako bumerang, čo preletel krížom cez celý vesmír a po ceste sa naň prilepili hviezdy.

Nejde tu o potľapkávanie po pleci alebo vtieranie sa. Umelé gestá rozpoznávam okamžite. Vtedy obraciam chrbát alebo vyťahujem pílku na drevo. V jednotlivých predajniach Martinusu však prišli na moju šou vyložene príjemní ľudkovia rovnakej krvnej skupiny (horor fans), ale aj pravidelní návštevníci kníhkupectiev a knižníc či okoloidúci zvedavci. Ľudkovia, ktorí sa vám nepotrebujú poklonkovať a nechcú žiadnu službičku. Proste ich len bavilo vaše písanie a chceli vám to povedať do očí. Dostalo sa mi dokonca pocty zhanobiť svojím autogramom dva pamätníčky žiačok základnej školy (what?).

BTW: Milí rodičia spomínaných dievčat – pamätníčky sú to jediné, čo som zhanobil, namojdušu!

Pre kolegov autorov, ktorých takýto výlet ešte len čaká, môže byť zaujímavá informácia, že veľa robí aj moderátor besedy. Ja si napríklad rád zvyknem prevziať slovo a „moderovať“ sám, ale v Martinusoch som dostal pridelené milé slečny, takže sme sa o „vládu“ na pódiu podelili.

To podstatné je, že každá moderátorka bola iná – povahou, životnou skúsenosťou, školami atď. A to v praxi znamená, že každá beseda bude mať trochu iné ladenie. Hoci otázky sa opakovať môžu (veď prezentujete tú istú knihu), štýl, akým sú položené, sa líši, a to ovplyvňuje aj hosťa pri odpovedi. Keď vidím v očiach moderátorky lišiacky lesk (ahoj, Mary:) v hlave sa mi hneď rodí šibalská odpoveď. Naopak pri serióznych, mimoriadnu čitateľskú kompetenciu prezrádzajúcich otázkach (ahoj, Ivana Nana:), formulujem vety vážnejšie a viac so zreteľom na filozofický podtext (ano, filozofický! Lebo mám po tridsiatke, takže polku múdrosti života už som zjedol). A tak podobne...

Takže vlastne nikdy neviete, do čoho presne idete, a aký zážitok vás čaká. A to je výborné!

Dôležité je však hlavne, nech je to vždy sranda (aspoň pre mňa bola – dúfam, že pre ostatných tiež. Miestnosť predčasne opustil rekordne nízky počet poslucháčov.). Lebo horor, to nie je len o Pekle, ktoré otvára svoju náruč...

Horor je (v mojich očiach) zaujímavý hlavne vtedy, keď sa neberie smrteľne vážne a na čitateľa aj požmurkáva v zmysle „veď mi vieme, my vieme...“

Mark E. Pocha,

venované Jurajovi Červenákovi

PS: Ďakujem Janke Šlinskej z Martinusu za perfektnú organizáciu tejto literárno-pupočnej šnúry! Takisto pracovníkom jednotlivých predajní za milé privítanie a vytvorenie príjemnej atmosféry.

PPS: Keď nastupuje na vlak z Košíc do ľubovoľnej stanice, nabaľte si aspoň liter čerešňovice. V kupé bude zaručene plno a pollitrovka vám nestačí. Verte mi, viem, o čom hovorím... It is EASTCOAST, bičíz!!

PPPS: Najbližšie ma môžete stretnúť v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi 8. júna od 11.45. Zažijete intergalaktickú literárnu prednášku!