Literárne sebaspytovanie (hra na otázky a odpovede so sebou samým)

Tento rozhovor prebehol a bol zaznamenaný počas jedného mútneho, bezútešného predpoludania v chladnej a tmavej komore v areáli betonárky, kde autor v súčasnosti pôsobí ako asistent konateľa. Čo v skutočnosti znamená, že robí všetko od navíjania predlžovacích káblov až po figuranta pre trio večne bdelých nemeckých ovčiakov.

M. E. P.: Chcel som ťa na úvod pozdraviť, ale neviem, aký by to malo zmysel, keď sa vidíme po celý čas, takže prejdem rovno k veci. Vraj máš na srdci niečo ohľadom literárnej tvorby...

Mark: No, slušnosť káže povedať aspoň NAZDAR, HOVADO. Pokiaľ ide o to ďalšie, tak si sa trafil; vidno, že si dobre informovaný človek. Nuž, začal by som tým, že v súdobom slovesnom umení v našich končinách pozorujem tri tvorivé tendencie.

Máme tu najprv skupinu autorov, ktorí píšu bestselery. To sú knihy, ktoré číta veľa ľudí, teda sa dobre predávajú a je z nich všeobecný úžitok. Čitateľa potešia slová, autora cveng jeho mena v ústach širokej verejnosti a vydavateľa s kníhkupcom a distribútorom dážď bankoviek.

M. E. P.: Máš na mysli knihy veľkých vydavateľských domov, ktoré sa venujú čitateľsky vďačným témam, napísaným všeobecne prístupným jazykom a nijak zvlášť neurážajú masový vkus?

Mark (zamračene): Uvítal by som, keby si mi neskákal do reči. Ale v podstate máš pravdu. Takže, potom tu máme autorov, čo sa snažia presadiť ako alternatíva k tým prvým. Budú ti rozprávať o tom, že literatúra – tá „skutočná“ – je  vecou elity, úzkeho okruhu hĺbavých vzdelancov, čo zaspávajú s Kantom pod vankúšom a dokážu zhypnotizovane, celé hodiny civieť na kvapku rosy na steble trávy. Keď si ale prečítaš ich texty, nadobudneš neklamný pocit, že ide o výtvor nespoločenských, uzavretých ľudí, čo svoje citové problémy ventilujú spisbou. Čo je v poriadku, pokiaľ ma nenútia ich čítať. Alebo ich nepasujú za jediné pravé umenie svojej doby.

M. E. P.: Ostré slová. V podstate hovoríš o všetkých tých experimentátoroch s formou, ktorí ale zabúdajú na to, že všetky experimenty už pred nimi vykonal niekto iný. Zdôrazňujú vo svojich textoch vlčie praktiky iných ľudí a celkovú krutosť sveta, v ktorom žijeme, pritom však sami s potešením hania svojich komerčne úspešných kolegov a smejú sa ich tvorbe z privilegovanej pozície povýšených intelektuálov.

Mark (ešte zamračenejšie, než predtým): Ako som vravel, neskáč mi do reči, nemám to rád, úplne ma to dopletie. Ale áno, znova ti musím dať za pravdu, vyjadril si to presne.

M. E. P.: Bodaj by nie, keď sme jedna a tá istá osoba...

Mark: Podružné. No, v každom prípade, dostávame sa k poslednej skupine. Tvoria ju ľudkovia s nutkaním snovať metaforický obraz sveta z prvkov vyfantazírovaných ba dokonca iracionálnych. Hovorím o autoroch sci-fi, fantasy a hororu (niektorým sa už podarilo preniknúť do prvej skupiny). A predovšetkým o tých, ktorí ešte veria na rozprávanie príbehov namiesto pseudofilozofovania a prehnanej, umelo ornamentálnej až gýčovitej lyrickosti.

M. E. P.: Ehm...  rád by som k tomu niečo povedal, ale bojím sa, že ma znova sfúkneš...

Mark (medzi zuby): Len smelo do toho, keď už si začal.

M. E. P.: No, ja len toľko, že je vlastne jedno, v akom žánri sa človek pohybuje a pre aký štýl sa rozhodne. Mne neprekáža ani ventilácia komplexov a otváranie jaziev na duši, pokiaľ to nie je štylizované ako módna póza. V zmysle, že keď niekto chce písať ako Kafka, tak mu to zožeriem aj s navijakom - pokiaľ cítim, že to ide priamo z duše. Hovorím tu o autentickosti.

Mark: Tak to ti pekne ďakujem, že si dospel k pointe namiesto mňa. Myslím, že -

M. E. P.: Vlastne, to nie je všetko. Autentickosť vychádza z predpokladu, že autor musí za každých okolností písať len a len pre seba, bez ohľadu na vkusové preferencie väčšinového publika či odbornej verejnosti (hoci nevidím nič zlé na tom, ak sa napokon uchytí, či už u kritiky alebo más). V takom zmysle môže byť upírska romanca hodnotná rovnako, ako existencialistický prúd vedomia spráskaného psa. Autentická literatúra je literatúra Pravdivá. Vyjadruje pravdu o človeku a svete, v ktorom žijeme. Pravdu, ktorá môže byť vyjavená jedine prostredníctvom umeleckej lži.

Mark (s povzdychom): Skončil si? Akosi ma z tohto rozhovoru rozbolela hlava. Mám čudesný pocit, že sa mi v nej hmýria malí človiečikovia a zaťahujú za všelijaké páky, ktorými riadia moje myslenie i pohyby.

M. E. P.: Obávam sa, že to je na diagnózu, milý môj.

Mark: Ešteže ťa mám, aby si mi to oznámil. S tebou sa človek nikdy necíti sám.

M. E. P.: Tiež ťa mám rád. Poď len, poď na moju hruď!

***

Autor(i) tohto rozhovoru s obľubou číta(jú) a vrelo odporúča(jú) Pravdivú literatúru napríklad z pera Mailera, Párala, Cortazára, Kafku, McCarthyho, Kinga, Rowlingovej, Máraiho, Palahniuka a ďalších.