Len ty, ja a literatúra

Nie všetko, čo je v kníhkupectve vyložené na poličkách pod štíkom Beletria je naozaj literatúrou.

Skús pristúpiť bližšie a náhodne otvor dajaký paperback s obálkou, ktorá ťa upútala. Nalistuj prológ, úvodnú stať prvej kapitoly, alebo začiatok jednej poviedok. Teraz začni čítať.

Zistíš, že text je fikcia, možno má nejaký príbeh, v ktorom vystupujú nejaké postavy a možno je ten príbeh dokonca zaujímavý a postavy sympatické. Možno sa tam objavujú aj skvelé nápady alebo prinajmenšom nápady, o akých si ešte nikde inde nečítal. To už je pár slušných predajných argumentov.

„Ale je to literatúra?“ nedá mi nepoložiť ti otázku, zatiaľ čo si na zadnej strane obálky overuješ hrozivú predtuchu, podľa ktorej čochvíľa prídeš o desať alebo aj viac eur.

Čo mi odvetíš? „Iste, že to je literatúra, veď má začiatok aj koniec a je podpísaná nejakým autorom“? Alebo ma radšej rovno pošleš do teplých krajín?

Chcem ti len povedať, že príbeh ešte nie je literatúra. Všetci nosíme v sebe nejaké tie príbehy a naši starí otcovia by ich vedeli rozprávať celé dni – ale to ešte nerobí spisovateľov ani z nich ani z nás.

Alebo si vezmi tie nápady. Niektorí ľudia majú tendenciu chváliť autorov za „skvelé nápady.“ Lenže nápady niekoho napádajú (presne tak, napádajú s dlhým A) každú chvíľu ako roj dotieravých včiel, až sa im nedokáže brániť; ten človek je plný dobrých myšlienok, a niektoré sa aj pokúsi dať na papier, no tiež to z neho ešte nerobí spisovateľa. Je to prosto človek, ktorý má hlavu plnú dobrých nápadov (a určite je dobrým spoločníkom, pri ktorom reč nikdy nestojí).

Pozrime sa na to takto: zober si, koľko veľdiel svetovej i populárnej literatúry je postavených na pomerne jednoduchom, vôbec nie svetabornom nápade.

Nech už teda konečne vyklopím, o čo mi ide?

Literatúru robí štýl, milý Watson! Spôsob, akým je príbeh vyrozprávaný a nie sám príbeh (no ak objavíš skvostný príbeh podaný skvostným jazykom, starostlivo ho pribaľ k ostatným veciam čo máš prichystané pre prípad, že by si musel náhle a nadobro opustiť domov).  

Ak mi neveríš (tvoj skepticizmus je mi dávno dobre známy, ale nevyčítam ti ho), zamysli sa nad tým, prečo dokážu Velikáni napísať pútavú psychologickú drámu hoci aj o uväzovaní šnúrky do topánok. Samozrejme, ovládajú remeslo, to je základ. Lenže Velikáni už postúpili na vyšší level a vniesli do textu kus seba samých. A to sa neodráža len v obsahu, ale aj v spôsobe jeho stvárnenia. To je práve ten štýl, osobitý štýl, o ktorom sa tu bavíme: určitý rozpoznateľný rukopis, daný svojským temporytmom, výberom vhodných slov (zo zaiste bohatej slovnej zásoby), citom pre stupňovanie a uvoľnovanie napätia, uprednostnením určitého typu vetných konštrukcií pred inými (za istých okolností) a tak ďalej, a tak podobne.

Platí to v prípade všetkých umeleckých druhov. Môžem sa pokúsiť namaľovať pre teba dojímavú scénu z Nového zákona, ale po mne príde niekto, kto vie, spraví na bielom plátne dva rýchle ťahy štetcom a ty razom odlíšiš majstra od nešikovného babráka, ktorý si ťa chcel tak lacno podmaniť ústretovým výberom témy.

Ale vráťme sa ešte k literatúre. Keď si na začiatku nášho rozhovoru otvoril tú knižku s pútavou obálkou, na aké typy viet si v nej narazil? Bolo tam niečo ako „Žil raz jeden chlapík, celý sa obliekal do čierneho, a ten chlapík raz utekal cez púšť a za ním utekal iný chlapík s pištoľami“ alebo to znelo skôr ako „Muž v čiernom unikal cez púšť a pištoľník mu bol v pätách“?

Iný príklad: bolo tam „Alena sa ráno celá rozbitá zobudila na cenganie budíka s tým, že sa stane niečo zlé“, a či „Keď zvuk budíka konečne vyslobodil Alenu zo zajatia temných snov, zmocnil sa dievčaťa neodbytný pocit, že toho dňa sa prihodí niečo zlé“?  

Ktoré z tých viet sa ti lahodne rozpúšťajú na jazyku a ktoré škrípu medzi zubami ako štrk z betonárky na okraji mesta? Ako chutia konkrétne vety v knižke, ktorú si pred chvíľou otvoril?

Odpovedz si sám a ihneď zistíš, či je tvoja knižka literatúrou alebo niečím, čo sa za ňu len vydáva. Je to ten najjednoduchší návod – nepotrebuješ k nemu červený diplom ani žiadne vonkajšie pomôcky. Jediné, čo naozaj potrebuješ, je ochutnať a precítiť. A potom už sa len rozhodnúť, či si odhryzneš ďalší kúsok.

Lebo zážitok z čítania dobrej knihy sa nikdy neodohráva na papieri, ale vždy len v tebe.