Koniec originality v literatúre hrôzy?

Môžeme sa o originálnych nápadoch baviť, koľko chceme, ale jednu vec si ujasnime vopred: napísané už bolo všetko. My, úbožiaci, zhrbení v tieni Veľkých Mien žánru, čo sa snažíme prísť s vlastnými poviedkami či románmi, už z cintorína nápadov žiadnu novú mŕtvolku nevykopeme. Ale ako potom písať - a o čom?

Skúste sa vžiť do tejto situácie: šľahnete si svoju dávku denného snívania a oddávate sa voľnej hre asociácií. Z tmy sa vynárajú záblesky scén, matné tváre postáv, náznaky deja... A keď odrazu otvoríte oči s výkrikom HEURÉKA! na perách, z pamäťovej skládky sa vám do mysle nahrnie informácia o tom, že ten fan-tas-tický nápad, čo vám skrsol pred chvíľou v hlave, už niekto spracoval pred vami (a nepochybne lepšie - ale to je celkom iná téma).

Pokiaľ sa pohybujete v žánrovom ihrisku literárneho hororu, poznáte zrejme ten stav rovnako dôverne, ako autor tohto článku.

Áno,  vymyslené už bolo všetko - živé mŕtvoly, krv (alebo životnú silu) sajúce nadprirodzené bytosti, zlé čarodejnice, kliatba starej cigánky, strašidelný dom, dievčatká nadané nadprirodzenými silami, diablom posadnuté dievčatká, diablom posadnuté stroje, a tak ďalej, a tak podobne. Ak sa nazdávate, že je tomu ináč, potom - prepáčte, že to vravím takto neomalene - musíte viac čítať. A nemyslím tým odbornú literatúru.

Moderná studňa týchto nápadov začína samozrejme Lovecraftom a Poeom, pokračuje Mathesonom, du Maurierovou, Blochom, Barkerom a ďalšími (väčšina z nich sa nedočkala českého ani slovenského prekladu), ale k dokonalosti - v jej civilnej a najväčšmi realistickej polohe - ju doviedol až Stephen King.

King už písal o všetkom, kompletne o všetkom: bubákoch v skrini, upíroch, čo sa živia naším strachom, démonickej práčke, genetických mutáciách, magických predmetoch v každodennom živote obyčajných ľudí... Sám pritom nasledoval svoje Veľké Vzory - a niekedy od nich čerpal celkom hutne, ako si za chvíľu ukážeme.

Než ale odbočíme z celkom pohodlnej asfaltky na hrboľatú horskú cestu, zastavme sa pri otázke originality z hľadiska sci-fi a fantasy. Ak napíšete ďalšiu poviedku o hobitoch a elfoch, nik vás neobviní, že ste skĺzli do Tolkienovskej fan fiction. Tamtie bytosti sú jednoducho natoľko všeobecne prejaté, že sa povie len "aha, ďalšia fantasy," a tým je to uzavreté. Alebo napíšte román o starom hviezdnom krížniku a zamerajte sa pritom na osudy členov posádky a ich vzájomné vzťahy - skúsi niekto povedať, že kopírujete model televíznej Galacticy? Nie, namiesto toho vás pochvália za starú dobrú (prípadne epickú, ak vám ušlo pero) space operu.

No keď vytvoríte civilnú hororovú poviedku (napríklad o Veci, ktorá sa skrýva pod posteľou alebo o dievčatku, čo na diaľku manipuluje predmetmi), vystavujete sa riziku, že vás budú porovnávať s vyššie spomínaným veľmajstrom žánru, Kingom (a z toho, prirodzene, nemôžete vyviaznuť inak ako s odretými ušami...).

No dobre, poviete si, ale ako z toho von? Čo ak ja jednoducho neviem, nemôžem a nechcem písať iné, než civilné hororové príbehy? Také, v ktorých veruže vystupujú psychicky nadané deti, bubáci v skriniach, temné bytosti sídliace v našom podvedomí a podobné rekvizity z odvrátenej stránky ľudského života? Bez ohľadu na to, aká bude literárna kvalita?

Stavil by som svoj malíček na ľavej nohe, že vyššie spomínaný King by vám k tomu povedal jedinú vec.

Zavolal by vás do tmavého kúta, nahol by sa k vám a šepol by: "Rob, čo musíš."

Sám si prešiel tŕnistým Údolím podobných nápadov, len si to prečítajte v jeho životopise - keď dokončoval knihu Pod kupolou, mali v kinách premiéru celovečerní Simpsonovci. Áno, tí, v ktorých je na mesto uvalená veľká kupola. Vtedy mal už rukopis - koľko vlastne? - asi tak tisíc stránok a spisovateľ mal chuť všetko vyhodiť von oknom. A strčiť si hlaveň do úst.

Podobne jeho nová poviedka Throttle je celá vytvorená ako priznaná pocta Mathesonovmu Duelu. A čo takto Rímsa v porovnaní s Krvavým Valentínom (Joe R. Lansdale)? Je tu rovnaká zápletka, rovnaký počet postáv (dokonca príbuzné "zamestnania"), rovnaká motivácia, dokonca rovnaké rozuzlenie. Len mená, prostredie a ústredná "hra" boli pozmenené. Alebo si spomeňte na "bachmanovskú" Kliatbu, román o tlstom obchodníkovi, ktorému učarila stará cigánka tak, aby postupne schudol až k smrti. A hovorí vám niečo kniha The Incredible Shrinking Man (R. Matheson)? Možno, že nie, preto vedzte, že to je príbeh o mužovi, ktorý sa po istej udalosti začne zmenšovať - až do nekonečna...

No dobre, poviete so zdvihnutým prstom, ale napríklad To je zaručene čistý originál. Veď to je moja obľúbená kniha!

Aj moja, aj moja. Lenže pŕŕ. Zastavme sa hneď pri hlavnom hrdinovi. Volá sa Bill, všakže? A Bill miluje svojho dvojkolesového tátoša (Silvera), zažíva s ním veľké dobrodružstvá... A potom, keď bojuje s príšerou, musí v duchu opakovať istú, v podstate nezmyselnú vetu (niečo ako búši päsťami do tých stĺpov až vidí duchov), aby sa mu netvor nedostal do hlavy, pravda? No dobre, fajn, a čo takto malé porovnanie so sci-fi poviedkou Jerome Bixbyho s názvom Je to dobrý život? Lebo zhodou okolností hneď prvá či druhá postava, čo sa objaví na scéne, je mladík menom BILL, a BILL prichádza na BICYKLI a čo je ešte dôležitejšie, pod nos si nezmyselne mrmle, že 2+2 sú 4, aby nemohol jeho myšlienky prečítať antagonista, malý chlapec s telepatickými (a všelijakými inými, oveľa nepríjemnejšími) schopnosťami.

Mimochodom, poviedka Je to dobrý život inšpirovala aj Kingových Strážcov zákona - konkrétne svojou hlavnou zápletkou, konečnou pointou i ústrednou postavou degenerovaného chlapčeka.

A tak by sme mohli pokračovať ešte dlho.

Je len prirodzené, že na rozdielnych koncoch sveta nás napadajú podobné alebo rovnaké myšlienky. Nie nadarmo každý do omrzenia omieľa, že žijeme v globalizovanom svete. Takže keď chcete napísať poviedku o vyháňačovi diabla, určite v nej nebude chýbať kňaz, obeť a skormútení príbuzní obete. Sú to prvky, ktoré prosto patria k sebe. Ale zato ešte nie ste epigóni, nie je tak? Len prinášate vlastnú verziu (vlastný pohľad) na určitý výsek života či literárnej tradície.

Niektoré príbehy jednoducho nevyhnutne musia obsahovať podobné atribúty. Telekinéza a pyrokinéza? Hľadajte ju u dievčat, ktoré si prešli nejakou strašnou rodinnou drámou. Vtedy sa totiž podľa (para)psychológov aktivujú netušené energie v ľudskom mozgu. Takže keď Dušan Fabian píše román o dievčatku s pyrokinetickým nadaním, nie je to automaticky vykrádačka Podpaľačky, resp. Carrie - je to logický dôsledok myslenia súčasného, vzdelaného človeka. Pridanou hodnotou takýchto príbehov, nápadov a motívov je potom vždy ich spracovanie. Spôsob, akým sa do príbehu vloží sám autor. Teda autentickosť, ktorou oživí známe motívy a vytvorí z nich niečo svojské, osobité a - pozor - originálne.

Je to jednoducho tak. O originalite v hororovej próze môžeme hovoriť už len v tejto súvislosti. Vlastný vklad do starých známych prvkov, motívov, tém a príbehov je totiž jediný spôsob, ako vniesť do zatuchnutej hrobky žánru čerstvý vánok. Možno to znie jednoducho, až triviálne, no verte mi - práve tento prístup si od autora niekedy vyžaduje až nekresťanské úsilie.