Fenomén nenávistných recenzií (a. k. a. Zlá reklama neexistuje)

Časy sa menia, a týka sa to aj spisovateľov a foriem hodnotenia ich práce. Prv než sa rozmohol internetový užívateľský vírus pod názvom „anonymná recenzia“, bolo všetko ináč...

Vydavateľstvo rozoslalo recenzné výtlačky najnovšej knihy svojho kmeňového autora a čakalo sa na reakcie z novín a časopisov, ktoré sa venovali danému typu literatúry (nebudete posielať ženský román do Magazínu Science-Fiction, že jo). Po čase sa objavil na stránkach toho-ktorého média remeselne zručne napísaný novinársky text, vyjadrujúci sa solídnym jazykom k recenzovanej knižke či už s nadšením, neutrálne alebo menej lichotivo.

V každom prípade – názov periodika a jeho spoločenský status ručil za to, že knihu posudzoval fundovaný, rozhľadený čitateľ (čo ešte samo o sebe nemusí znamenať, že adekvátne odhadne jej hodnotu – toto nie je matematika, kde 2+2 budú vždy 4). Nuž a to podstatné – na konci textu sa vždy objavilo meno recenzenta. Lebo tak je to fér: s kožou na trh nešiel len spisovateľ, ale aj človek „na druhom konci linky.“

A zrazu vám pripoja k počítaču internet a všetko je ináč...

Nejaký týpek/ženská, čo sa podpíše trebárs VRX14, akoby bol najnovším robotom z filmu Georga Lucasa (tomu zodpovedajú jeho vyjadrovacie prostriedky)  v desiatich riadkoch napíše na Goodreads, Martinus.sk či hocikam inam, kde sa debatuje o knihách, nielen to, že TVOJA NOVÁ KNIHA JE PRÍŠERNÁ, ale jedným dychom stihne do prskajúcich jedovatých slín vmiesiť aj nenávistnú kritiku teba ako osoby, človeka, autora, umelca atď. Z čoho hneď pochopíš, že tu ani tak nešlo o „recenziu“ tvojej knihy, ako TEBA. Hanobenie knihy je len prostriedok pre nenávistného človeka (hejtera, ako nám diktuje súdobý slovník) ako sa dostať k TEBE – ako ťa DOSTAŤ.

História pozná prípady, že autori ťažko znášali nepochopenie, ola hej Vincent, už si dočmáral, choď sa zastreliť! Autori sa pochopiteľne hanili aj medzi sebou a v umeleckých kruhoch neboli pästné (a iné) súboje ničím nezvyčajným. Ale človek aspoň vedel, KOMU vraziť.

Pravdaže, tvorca si svoje stvorenie váži a ctí, a je mu proti srsti, ak mu neporozumeli. Taký David Lynch to má, pravda, ľahšie, pretože on si nerozumie ani sám, ale práve preto ho milujeme (alebo zatracujeme, záleží na perspektíve). Hejteri však nehľadajú porozumenie, nehľadajú žiadnu Cestu, spôsob ako sa posunúť, rozšíriť si obzory, pátrať po vysvetleniach – sú natoľko naplnení nenávisťou, že nevidia ďalej, než po sklá svojich okuliarov, prípadne displej notebooku. To je, mimochodom, ideálny štít dnešného „drsného klávesnicového bojovníka“. Za ten sa môže skryť, tam mu nič nehrozí. Ani debata/polemika, ani palicou po chrbte.

Občas by to pomohlo, možno by sa mu totiž narovnal.

Odkiaľ ten hejt – tak dôverne známy napríklad aj raperom, ktorí tiež hľadajú nové formy sebavyjadrenia, pričom často budujú na už postavených základoch (také sú totiž postmoderné vyjadrovacie prostriedky a formy) – prichádza? Odpoveď je zrejmá: NEDOSTATOK LÁSKY. Ľudia, čo majú komplexy, cítia sa nedocenení, prípadne ich v ranom veku neobjímali dostatočne často a dostatočne vrúcne, majú v sebe zvláštny druh Prázdnoty, akú dokáže zaplniť len niečo veľmi silné a jasne zamerané. A pokiaľ nepríde láska (alebo aspoň dobrý sex), príde nenávisť. Je to súčasť ľudskej povahy a je to prirodzené.

Len je škoda, že degraduje Človeka Rozumného na takú nízku životnú formu, ako je hejter.

Pritom mnohí z týchto jedincov si myslia, že ak zaplavia web (ach, ten úžasný zdroj plnohodnotných informácií!) svojimi zlostnými tirádami, ublížia tak nielen autorovi, ale i jeho tvorbe. Čo je, pochopiteľne, nezmysel. Opäť by stačilo keby si o fenoméne zlých recenzií a hejtu prečítali aspoň pár (fundovaných) článkov (najlepšie zo zahraničných zdrojov, ale to by museli ovládať jazyky; oni však poznajú len jeden – štipľavý). Zlá reklama NEEXISTUJE. Vedel to už Hemingway, ktorému posielalo vydavateľstvo výstrižky recenzií jeho najnovších kníh s povzbudivými slovami, že „aha, aj tu o nás píšu, a ešte k tomu rozporuplne, nech len čitateľská obec tápe, čo je tá nová kniha vlastne zač!“

Mať VÝLUČNE dobré hodnotenia totiž nie je dobré. Znamená to že a) všetci recenzenti pochádzajú z kruhov vašej rodiny a kamarátov, b) všetci recenzenti dostali ďalšiu kópiu kópie kópie príbehu, aký čítali už stokrát a chcú ho čítať zas a znova (teda v tej knihe nie  je nič invenčné a jej autor nepodstúpil žiadne riziko a teda je to pohodlný komerčný remeselník), a po c) sorry, ale po c) už si nepamätám a ani sa mi rozpamätávať nechce, keďže hejteri vlastne za taký dlhý článok a obsiahlu argumentáciu nestoja.

V každom prípade: nechajme každého nech robí, čo mu ide najlepšie. „Haters gonna hate“ – je to ich džob, tak prečo nie.

My ostatní sa zatiaľ nerušene venujme Poslaniu, ktoré na tejto Zemi máme.

A na záver, ilustračne, dva pohľady na môj ostatný román Kontakt: Záhuba prichádza z nebies (úryvky uvádzam v pôvodnom znení, ako boli publikované):

E. Pocha je vládcem slova, významů a nečekaných slovních spojení a alegorií. Jeho rodný jazyk je jednou z jeho největších výhod, protože slovenština jeho projevu poskytuje neskutečně obrovský prostor a on si s její krásou a malebností umí vyhrát (stejně jako s mordovacími a útrpnými scénami).

Honza Vojtíšek, šéfredaktor časopisu Howard

cela kniha je vykradacka lacnych stokrat pouzitych napadov. primitivny dej, primitivne toporne dialogy, ubohe postavy, mimozemstania najvacsie klise ake len moze byt, autor mi pripadal ako keby pisal slohovu pracu na strednej skole.

fallon, https://www.martinus.sk/?uItem=270398

Milý čitateľ, vyber si.

Tvoj

Mark, bez básne a hanby :P