Fantastika na Divokom Východe spája

(vysoko subjektívna reportáž z prešovského Pegasconu 2016)

Ľudské srdcia by v ideálnom prípade mala napĺňať Láska alebo boh (vo všetkých významoch tých dvoch slov), no život je krutý, a tak tam väčšinou vládne nemilosrdná hlboká Prázdnota, ktorú sa, pravda, snažíme zaplátať najlepšie ako sa dá. Po poslednom víkende môžem s istotou vyhlásiť, že ak hľadáte tuningové súčiastky pre svoju zatratenú dušu, mali by ste niekedy prísť na prešovský Pegascon. Objavíte totiž nielen svieže pohľady na fantastické svety, ale aj ľudí, s ktorými sa budete tešiť na každé ďalšie stretnutie.

Je pravdou, že bratislavská posádka v zložení Eva Piarová (www.vydavatelstvohydra.sk), Martin Cuco Luciak (na fotke vľavo) a moja epochalita, sa v posledný deň prešovského pobytu dostala do zameriavača Prešovského Stalkera (ako sme pomenovali mrzutého čudáka v staničnom bufete, ktorý vynadal Eve a mne s Cucom sa tak trochu povyhrážal, zatiaľ čo v telke zavesenej v rohu miestnosti Scooby Doo utekal pred akousi príšerou), ale až na túto nešťastnú udalosť patril Pegascon k jedným z mojich TOP zážitkov z poslednej doby.
 

Pretočme film o dva dni dozadu:

Ako ma v piatok popoludní, keď sme vystúpili z vlaku do sychravej šedi tretieho najväčšieho slovenského mesta, poučil Cuco, Prešov je niečo ako slovenský Seattle. Nie, nežije tu druhý Kurt Cobain, ale na každom rohu údajne nájdete bar, kde aj o tretej poobede hrá živá kapela. Tieto slová sa nakoniec, žiaľ, nepotvrdili, no stalo sa mnoho iných, oveľa veľkolepejších vecí...

Len sa na to pozrime. Po ubytovaní na miestnom intráku s luxusnou telkou s plochou obrazovkou (programy pre dospelých mala kódované, overil som to dvakrát) naša posádka zmapovala priestory fantastickej čajovne Abarat. Tam sa nachádza aj malá prednášková sála Pegasconu a miestnosť pre hráčov. Hodili sme reč s jedným z organizátorov, Jurajom Kundríkom, ktorý nás v Prešove oficiálne privítal (na fotke dolu vľavo) a potom sme natankovali kávičky a čajíček.

Následne sa išlo tankovať do labyrintu studených nočných ulíc, po rozpukaných chodníkoch a okolo prenádherného kostola s cibuľovitými vežičkami, no to už sa do nádrží dopĺňalo celkom iné palivo. Práve v jednej z miestnych putýk sme sa zbehli s Krtkom, priateľským fantastom z Košíc a zostavu vzápätí doplnili členovia druhej delegácie zo západného Slovenska – Ivan Aľakša s Ruženkou Srnkovou a dvaja Jurajovia, jeden Búry a druhý Malíček.

Noc bola plná sladkých prísľubov a my sme vedno objavovali pôvaby a kolorit tunajšieho života. Dialógy nielen o fantastike pokračovali na ubytku do skorých ranných hodín, ponocovanie sa však nemohlo nepodpísať na našej výkonnosti počas soboty, teda dňa konania oficiálnej časti Pegasconu.

Bez okolkov musím priznať, že dopoludnie sme s Cucom a Evou strávili v komatóznom odpočinku v našich posteliach. Medzitým som zistil, že mi kdesi odtrhlo koliesko spod cestovného kufríka, od tej chvíle som teda mal o koliesko menej nielen metaforicky, ale aj doslova. V kabáte som si zasa objavil novú dieru a z peňaženky na mňa dýchol prievan, ale taký je raz život, a keď už sme na tom Divokom Východe, nech príde, čo má!

Nakoniec nás zvyšky vnútornej sily vytrhli z izbového marazmu a hor sa na con, do čajovne Abarat. Tam už program bežal v plnom prúde. Chodbičkami sa mihali desiatky fanúšikov fantastiky, a pozrieť sa prišla aj literárna legenda Jozef Žarnay. Nechýbali hráči spoločenských hier od Magicu po Arkham Horor; ktosi nás dokonca volal zahrať sa na Hitlera, ale to už prišlo na rad moje a Cucove vystúpenie s názvom Hodinka hrôzy.
 

Na moje prekvapenie sa prednášková miestnosť takmer celkom zaplnila a na otázku kto z prítomných je fanúšikom hororu, sa zdvihlo pomerné množstvo rúk. To vo mne posilnilo nádej, že v tejto krajine žijú ľudia s dobrým vkusom a slušnými vyhliadkami do života. Potom sa s aktívnou spoluúčasťou publika preberali najpálčivejšie problémy žánru, ako napríklad platený sex človeka viery s trinásťročnou maďarskou prostitútkou s tajným poslaním, alternatíva história Ľudevíta Štúra - zombie lovca príšer (Cuco ho zároveň naživo maľoval na plátno, ktoré neskôr ktosi vyhral v tombole), strach z cudzích krajov a cudzích ľudí, pôvod torture porn-u atď.

Prišlo aj na svetovú premiéru finálnej verzie obálky Krajiny kanibalov, no žiaľ, nepodarilo sa mi ju premietnuť celú (v žonglovaní s klávesovými skratkami mám očividne medzery), takže diváci nakoniec videli len výrez, ktorý už je dávno známy z facebooku, no ja som zasa známy ako majster pohromy, takže všetko je to v najlepšom súlade s vesmírnym poriadkom.

Po stručnej analýze súčasného stavu domáceho literárneho hororu zavŕšilo Hodinku hrôzy symbolické zničenie Prešova, vyrobeného z kartónových škatúľ. Z jedného dobrovoľníka sme totiž spravili Mega-Múmiu (tj. obalili sme mu ruky a hlavu toaletným papierom - pozri triumfálne foto nižšie) a on potom rozprášil mini-mesto na plackovitú placku. Za to si vyslúžil potlesk publika a zbierku epochálnych poviedok A bude hůř (poznáte z reklamy... vlastne nie, nepoznáte).

Pegascon tradične vrcholí divadelným predstavením v hlavnej sále v priestoroch neďalekého hotela. Tentoraz divákov pobavila humorná fantasy Dva dni v Šupave, na ktorej sa autorsky podieľala Ajka z Abaratu a režijne dobre známy scifista Šaňo Schneider. Nápadito stvárnená hra o nebojácnej drakobijkyni zožala potlesk od mladých aj starých a príjemne zaokrúhlila komorný, no o to viac atmosférický a priateľský con. Víťazi následnej tomboly sa ešte radovali zo získaných cien a potom sa spontánne rozprúdila rozlúčková párty československej literárnej partičky. K piatkovému zloženiu pribudli vzácni hostia pani Františka Vrbenská, spisovateľka Lívia Hlavačková a autor a šermiar Martin Antonín, ktorý nám vysvetlil, že je skutočne možné zabiť dvoch ľudí jediným bodnutím meča, a rovnako možné je zabiť JEDNÉHO človeka DVOMA bodnutiami (pravda, je na mieste otázka, na čo by to bolo dobré, ale tu išlo o TEORETICKÚ možnosť).

Krátko po polnoci sme v pivárni na námestí dali hlavy dokopy a zosnovali plány na ovládnutie sveta pomocou virózy, Beatles, napalmu, Wolverina a Archimeda zamknutého v sude a podobné potešenia, no potom už začalo zvoniť na poplach nedeľné ráno; sychravé usmoklené zasnežené prešovské ráno so sliepňajúcimi žltými svetlami pouličných lámp - a lúčenie sa stalo nevyhnutným.

Aby som to uzavrel, vrátim sa znova na začiatok. Pegascon sa vydaril. A to nielen organizačne, dokázal totiž spôsobiť malý zázrak – počas jedného víkendu zblížil ľudí z rôznych kútov dvoch republík a rozsvietil medzi nimi svetlá vzájomného porozumenia.

Ako o tom tak uvažujem, vôbec to nie je malý zázrak.

Je to jeden z najväčších.