Fantastika: ako sa veci majú po tridsiatke
Literatúra, aj tá fantastická, vždy vypovedá o človeku. V príbehu môžu vystupovať zvieratá, roboty, bytosti z iných planét alebo mýtických čias, ale v konečnom dôsledku sa z diela vždy dozvieme niečo o tom, aký v skutočnosti sme. Pokiaľ, prirodzene, čítame literatúru s istými kvalitami; literatúru, ktorej výpovedná hodnota pretrvá.
Ako dieťa som žasol nad ohromujúcimi vynálezmi a technologickými zázrakmi, ako aj nad hrdinskými činmi bojovníkov, čo sa nebáli rozdať si to hoci aj s bohmi, pokiaľ mali padnúť za správnu vec. Podnikol som výpravu na Mesiac, do stredu Zeme aj do morských hĺbok, bol som pri tom, keď mladý Artuš vytiahol zo skaly ExCalibur a držal som palce Herkulovi, aby načas vyčistil Augiášove chlievy. Lákali ma vesmírne diaľavy, priťahovali príbehy, v ktorých dominovali meče a mágia.
Inými slovami: vnímal som fantastiku v prvom pláne.
Potom postupne prehrmelo niečo vyše dvoch dekád a s dospievaním (nie z hľadiska veku, ale z hľadiska prežitých situácií) sa dostavil aj iný pohľad na žánre, ktoré sa navždy udomácnili v mojom srdci.
Do kina ma už nelákajú miliónové efekty (nedopozeral som žiaden diel Transformerov) a netrápi ma ani literatúra, ktorá stavia na veľkých skutkoch nabúchaných jednotlivcov. Nadšenie pre technológie sa vytratilo s poznaním, že nič z toho už nepáchne človečinou.
Lebo pri tých veľkolepých scénach hromadného boja, pri nádherných panoramatických záberoch medzihviezdneho priestoru, pri trojrozmerných animáciách obrovských mimozemšťanov sa vytráca konkrétny človek. Malý a nenápadný jednotlivec, ten, čo žije hneď za plotom a nemá starosti typu "záchrana ľudstva", ale celkom obyčajné, každodenné problémy, s akými sa z času na čas stretne každý jeden z nás.
Pokiaľ fantastický film/román orientujú svoju pozornosť predovšetkým na tohto človiečika, všetko ostatné (fantastické prvky) je už len metaforou - zástupným vyjadrením dramatických udalostí, aké v istom bode života vstupujú do našich domácností a my zrazu nevieme, čo si s nimi počať. Áno, dobrá (pravdivá, ľudská, nadčasová) fantastika je v skutočnosti metafora existencie. Aj démoni, upíri, vlkolaci, všetky tie hrôzy, ktoré sa opakujú v hororoch, sú len preneseným významom - hovoria o našich úzkostiach a obavách, čo sídlia v tmavých zákutiach podvedomia a v určitých okamihoch sa zákerne vyplavujú do našich myslí, aby tam narobili šarapatu.
Kolík do srdca je len akčný moment, ale chvíľa, v ktorej sa chlapec s tým kolíkom rozhodne, že to naozaj urobí (presnejšie spôsob, akým je tá chvíľa zachytená), je tým, čo robí z braku literatúru. Metaforické vyjadrenie toho, ako sa vyrovnávame s hrôzami v našom živote. Vypovedá to mnohé o nás i o celej spoločnosti. Vlastne to vypovedá omnoho viac, ako pozlátkou nabúchané multimiliónové produkcie.
Konkrétna malá dráma konkrétneho malého človeka, v ktorom sa ukrýva celý vesmír.
„Človek radšej spoznáva vesmír, než seba samého.“
E. Hemingway
„Prichádza môj hrdina, je obyčajný.“
Foo Fighters
