D O K T O R V R A V E L (bolestivá poviedková minútka)
Doktor vravel, že to nič nie je...
A ja hlupák som mu uveril.
Vravel, že podobné - že oveľa horšie - veci sa jaskyniarom stávajú bežne.
Že videl X prípadov, z ktorých išiel mráz na chrbte, no nakoniec vždy všetko dobre dopadlo. Stačilo pár dní odpočinku, lieky na predpis, a bolo.
Doktor vravel, že všetko bude v najlepšom poriadku.
Tak prečo sa túlam ulicami spiaceho mesta ako bezprízorný? Prečo mi v nočnom tichu naráža do lebky tupý hrot neviditeľnej zbíjačky? Prečo mi srdce poskakuje a vynecháva, ako sa mu zamanie?
Krivkám, opieram sa o chladné múry. Som zoslabnutý. Už dva som nejedol. Nechutí mi. A keď sa prinútim, pýta sa to von. Sotva stlačím dolu hrdlom pár glgov vody. Lieky nezaberajú.
Prespím celé dni a v noci sa budím spotený a vyľakaný nočnými morami. Stále sa to vracia: jaskyňa, pád, temnota...
Doktor vravel, že o pár dni bude všetko po starom.
Nohy ma priviedli k jeho príbytku. Pekný veľký dom v bohatej štvrti. V oknách tma. Vzadu na reťazi vrčí pes.
Cez otvorené okno spálne na poschodí počujem doktorov pomalý, pravidelný tlkot srdca. Počul by ho aj niekto iný? A prečo ma v nozdrách dráždi omamná vôňa pumpovanej krvi? Prečo sa mi pred očami vynára obraz vystúpenej krčnej tepny?
Doktor vravel...
Uvidíme, čo povie doktor teraz.
Mark E. Pocha
