Béčkové filmy, literárny brak a guilty pleasure: Obhajoba umeleckej formy

Umenie pre mňa bolo vždy synonymom SLOBODY.  

Absolútnej, neviazanej zábranami, zákonmi, etickými kódexmi...

Preto mi je vo výtvarnom umení blízky napríklad Jackson Pollock vrhajúci farbu na plátno v tvorivom vytržení hoci aj rovno z vedra, a v hudbe zasa freejazz, zhluk „falošných“ zvukov, ktoré však pozornou dušou naslúchajúcemu poslucháčovi dávajú dokonalý, harmonický zmysel. Slovom, žánre a formy, ktoré uprednostňujú vyjadrenie autorovho vnútorného stavu pred premyslenou konštrukciou; jeho pretavenie rôznymi vyjadrovacími prostriedkami do umeleckého diela.

Hovorím o slobode autorskej vízie.

Fuck Reality

V literatúre to znamená povýšiť fantazijné predstavy (samozrejme dostatočne úderné, silné a pôsobivé) nad „skutočnú“ realitu. Tak, ako to často robí brak, prípadne béčkové filmy a celkovo diela z kategórie guilty pleasure, teda diela, o ktorých vieme, že sú miestami riadne pritiahnuté za vlasy, no práve to nás na nich priťahuje a kvôli tomu si ich užívame ináč, azda niekedy aj intenzívnejšie, než texty, v ktorých je zrejmá istá formálna „ustálenosť“.

V Krajine kanibalov vytrhne indiánsky šaman jednej z hlavnej dievčenských postáv z tela placentu s plodom vo vnútri, zatiaľ čo dievča jačí a nestráca vedomie až, kým ho na kusy neroztrhajú odporné pomaľované stareny. Absolvent medicíny by nad vierohodnosťou tej scény minimálne nadvihol obočie. Ale nám predsa nejde o vierohodnosť! Tu nie sme na operačke, pán doktor, toto je celkom iné ihrisko: ihrisko ľudskej predstavivosti, ktorá nám ako jediná dokáže ukázať možné a fascinujúce – a to aj za cenu priškripnutia vajec reality.

Keď máme k dispozícii neobmedzené prostriedky ako čitateľovi vraziť jednu medzi oči a privodiť mu šokujúci zážitok (či pôžitok alebo emocionálny kolaps), prečo po nich nesiahnuť? Prečo sa obmedzovať predstavami o tom, ako „má“ vyzerať poviedka/román? O akých „návodoch“ na tvorbu sa tu rozprávame?

Haló!!! Toto je literatúra! SLOBODA!!!!

Srať na predsudky, stanovené pravidlá, šablóny a zaužívané formy. Načo má mať kniha dva diely po tristo stranách, keď sa ten príbeh dá pôsobivejšie vyrozprávať na tretinovej ploche? Lebo tak sa to hodí ekonomickému oddeleniu vydavateľstva?

Vztýčený prostredník!!

Študovať alebo improvizovať?

Dajme tomu, že si autor. Chceš napísať knihu. Kde začneš? Naštudovať sa dá, samozrejme, všetko – medicína, anatómia, etnológia, fyzika... Môžeš mať všetky scény a tvrdenia podoprené odbornými zdrojmi; môžeš sa na písanie pripravovať doslova akoby si chystal dizertačnú prácu – robiť si výpisy, kartotečné lístky, chystať osnovu, zhovárať sa ľuďmi z danej sféry...

Ale na kieho čerta by to bolo dobré?!

Kam by sa z takého textu podel ČLOVEK?

Ako hovorí graffiti na obúchanom predajnom stánku hurbanovskej tržnice:

Načo si tu keď tu neni si???

Literárny text, čo sa blíži faktografickej ekvilibristike, chce na príjemcu zapôsobiť fundovanosťou autora, vytvárať z neho modlu, neskôr azda rečníka istej skupiny alebo rovno celej generácie. Robí z autora znalca. Srať na to! Autor má byť živel! Znalci predsa sedia v univerzitných kabinetoch!

A načo je dobré literárne dielo, z ktorého na míle nepáchne spontaneita, autentickosť, prirodzenosť, „špina“?

Všetko, čo o svojej budúcej knihe potrebuješ vedieť, máš dávno V SEBE!!!

Tak už sa nepoflakuj, a píš, kurva!!!!!

Fuck Reality. Repeat

Mne je všetko fu(c)k.

Keď píšem, keď ma to chytí, prioritou je baviť sa – baviť svoje vlastné čitateľské JA.

Ono je pritom dostatočne náročné, a to na rôzne formy literatúry. Aj na tú brakovú.

Preto píšem o tom, čo poznám, viem alebo cítim – zároveň však nechávam voľný priestor básnickej licencii. Život, ktorý je večnou inšpiráciou, prináša niekedy neuveriteľnejšie momenty, než ten najabsurdnejší brak. Že tá a tá postava sa nemohla počas erekcie vymočiť do svojej partnerky (Kontakt: Záhuba z nebies)?

A čo ak sa to niekomu naozaj stalo?

Alebo nestalo, ale podal mi tú historku ako pravdivú?

Dôležité je to, ako si na veci spomíname, a nie to, ako sa stali, hovorí Bill Pullman vo filme Lost Highway.

Ale poďme k pointe.

Veľmi si vážim čitateľa brakovej literatúry. Chápe totiž, že autor sa s ním slobodne hrá, že obaja sú dosť inteligentný na to, aby vedeli, že tou alebo tou knihou na čitateľa huncútsky, niekedy chuligánsky požmurkáva a hovorí: „Viem, táto scéna je strašná hovadina, ale práve preto je taká osobitá a zábavná a odlišná ako 99% ostatných šedivých, faktograficky korektných scén z veľkých bestsellerov, ktorých autori majú zviazané ruky určitými ustálenými predstavami o literárnej tvorbe, a ktorí chcú vyhovieť väčšine, lebo to prináša zisk a uznanie.“

SLOBODÚÚÚ!

Tvorba nemá byť zväzovaná ničím, ničím, dokonca možno ani gramatikou, ako to nakoniec ukazuje Joyce, alebo Bukowského poviedky, kde vety začínajú z trucu malým písmenom.

Tvorba je SLOBODA a literatúra je SLOBODA a čitateľský zážitok je Red Bull, ktorý dáva krídla, na ktorých sa môžeme vzniesť do tých najvyšších sfér – ak vnímame s dostatočne otvorenou dušou.

Ak sme otvorení a pripravení prijať autorovu autonómnu víziu sveta a nelipneme silou-mocou na tom, akú predstavu nám o ňom vštepila

výchova

škola

rodina

priatelia

spoločnosť

médiá a spol.

Ak sme my sami slobodní.

Na inom nezáleží, kamarát môj.

Mark E. Pocha

RS, 18/02/2017