AnimeShow 2017: Kamé, kečup Hamé, HÁÁÁ!!

Zavolali ma vystúpiť na AnimeShow, a pretože sa riadim zásadou „keď volajú, choď; keď bijú, utekaj,“ nepovedal som nie. Bolo mi jasné, že sa dostávam na vratkú pôdu odfarbených šesnástiek v kostýmoch jednorožcov a v iných pyžamách, ale zásady sú na to, aby sa porušovali, pardon, dodržiavali. A tak jednej peknej jarnej soboty...

S majstrom štetca Martinom Cucom Luciakom sme si dali klasicky spicha na Hlavnej stanici a odtiaľ sa električkami doterigali až do Ružinova. Dom Kultúry bol okolo pol jedenástej predpoludním obkolesený fanúšikmi japonskej popkultúry a železným plotom. Ten zabezpečili organizátori po minuloročných nepríjemnostiach s niektorými indivíduami, čo si pomýlili lavičky pred kulturákom s krčmovou putikou piatej cenovej (bez obsluhy). Takže hurá: kto si nezaplatil vstup, neoxidoval.

Treba povedať, že zvýšená úroveň akcie bola badateľná už pri bráne. Vystupujúcich účastníkov vítali organizátori, prišiel sa pozrieť aj capo di tutti capi Robo Win Žittňan, a bez problémov nás infiltroval dnu aj s VIP náramkom.

Chýbal už len červený koberec, ale ten si nabudúce prinesiem sám.

Po areáli sa potulovali početné skupinky fanatikov anime a mangy, cosplayeri, gameri, hráči stolných hier, ale aj fanúšikovia domácej literárnej fantastiky. Zistil som, že aby vám padol kostým Power Rangera, musíte mať fakt namakaný zadok, a že slovenské autorky mangy (zdravím Kiwi!) majú talentu na rozdávanie. Do rúk sme si padli s niektorými starými dobrými známymi, ako napr. Ondrík Trepáč z novozámockého scifi klubu Orion či chlapci z Popradu.  

Len čo sme trochu poblúdili medzi arkádovými hrami, stánkami s najrozmanitejším tovarom a inými atrakciami, zakotvili sme v sále pre nás najpodstatnejšej – vo Fantasy Salóne. Rodinka z vydavateľstva Artis Omnis predstavila svojich mladých autorov Richarda Brenkuša a Janku Plauchovú. Kladiváka z pera Janka Išu reprezentoval Cuco, ktorý vytvoril LIVE knižnú ilustráciu.

Po debate a fotení sme si vypočuli fundovanú filmovú prednášku Jura Malíčka o scifi filmoch domácej proveniencie, a bola to veru skvelá zábava. Ukážky z filmov, v ktorých proti sebe bojujú robotické babičky, človek nevidí každý deň.

Potom sme prišli na rad my s Cucom a naša šouka Strach má veľké oči (alias Hodinka hororu II.). Cuco sa opäť ujal štetca a ja som sále - na vlastné počudovanie plnej ľudí (niektorí zvedavci, ktorým sa neušli miesta, si dokonca celé vystúpenie prečkali v stoji), potáral kadečo o súvislostiach japonských komiksov, literatúry a hororu. Napríklad o spojení Dostojevského a Deathnote. To si píšte, že existuje! Publikum si následne zvolilo najdivnejšiu osobu v miestnosti, mladíka, ktorý za odmenu získal knižku.

Bolo skvelé sledovať, že literatúra zaujíma aj mladých ľudí v županoch á la Pikachu. Nikdy by som si nemyslel, že práve slečna, ktorá ho mala oblečený (pozdravujem, Lucka!), by mohla čítať niečo z mojej klávesnice – a práve ona bola jednou z tých, čo si priniesli dať podpísať Krajinu kanibalov!

K tom môžem dodať len toľko, že som rád, že braková kultúra sa takto krásne šíri našou vlasťou, muhehhehe...

Po prednáške sme sa pofotili (ako správne hviezdy!) s Ďurom Červenákom, Mišom Ivanom a Liv Hlavačkou (ktorá, ako možno viete, inšpirovala jednu z hlavných postáv môjho románu) a vybehli na oslavné pivečko a cigaru (Mirko Švercel, už sa mi míňajú, však na mňa myslíš? ;), pochopiteľne.

Podpísali sme pár ďalších výtlačkov Krajiny kanibalov a poklábosili s milými ľuďmi o všetkom možnom. Stretli sme Peťa Krála, Kamilku Galbavú, Ivana Aľakašu z Ceny Fantázie s Ruženkou Srnkovou; príkladne sa nám venovala Anitka Paulovska z organizačného tímu, spoznali sme sympaťáka Optoša Loptoša (vďaka za biely MONSTER, bratku!) a narazili na pár skalných fanov plus kamarátov z Paffconu.

Okolo nás si ľudkovia pochutnávali na ázijskej strave, ale aj poriadnych hotdogoch či zemiakových plackách a na neďalekej lúčke ste sa mohli preniesť do stredoveku a zastrieľať si z luku. Konali sa súťaže v cosplayi a fanarte, ale človek nemôže byť všade a nestíha vidieť všetko, všakáno.

Ako áno, ako nie, odrazu udrela piata hodina a nám prichodilo poberať sa, keďže Cuca aj mňa čakali doma nejaké nedorobené resty. Je to škoda, lebo akcia bola vážne skvelá, nabitá energiou, a celkovo na mňa zapôsobila ako po stránke bohatého a rozmanitého programu, tak po stránke dobrej organizácie. Hádam nabudúce potiahneme dlhšie.

Arigato, mazafakáááááz!!!!!

Mark E. Pocha

(foto archív MEP a Ondrej Trepáč; ďalšie obrázky nájdete na mojom FB, kludne si ma hoďte do friendov!)